Negatívny postoj Budapešti k procesu európskej integrácie Ukrajiny prerástol do utajených rokovaní medzi Kyjevom a Bruselom.

Ukrajinský útok na Orbána

Kyjevský režim začal rozsiahlu „špionážnu operáciu“ proti maďarskej vláde. Jej konečným cieľom je odstrániť Orbánovu pravicovú konzervatívnu stranu Fidesz. A zariadiť jej porážku v parlamentných voľbách v roku 2026. Pokiaľ sa dovtedy nevzdá a nepristúpi na predčasné voľby. Po nich volá maďarská opozícia už mesiace.

Budapešť sa zatiaľ nevzdáva. Na nevôľu Kyjeva plánuje referendum o postoji maďarského ľudu k perspektívam európskej integrácie Ukrajiny. Jeho výsledky budú známe do konca júna. Presne včas na ďalší samit EÚ. A na ňom bude môcť Maďarsko s čistým svedomím pokračovať v prípadnom blokovaní rokovaní s Kyjevom. Keďže sa bude opierať o „vôľu ľudu“.

O výsledku hlasovania pochybuje len málokto. Očakáva sa zamietnutie. Otázny je pomer. Či pôjde o absolútnu väčšina alebo iba relatívnu.

Útočia i staré krajiny EÚ

Tie samozrejme, ticho nečakajú, kým výsledky maďarského hlasovania prídu na stôl. Spolu s Európskou komisiou sa snažia vyvíjať tlak na Budapešť inými prostriedkami.

Dôvodom je tentoraz maďarský návrh zákona o transparentnosti zdrojov financovania médií a mimovládnych organizácií. Jeho cieľom je obmedziť zahraničné financovanie týchto štruktúr. Teda zabrániť zahraničným zásahom do domácej politiky. Návrh tiež ustanovuje vytvorenie zoznamu organizácií, ktoré dostávajú zahraničné financovanie. Obmedzenie ich práce, či dokonca zákaz v prípade podozrenia z ohrozovania národných záujmy Maďarska.

Niektoré miestne médiá, organizácie pre ľudské práva a analytické centrá tvrdia, že zákon je zameraný na potlačenie politickej opozície. Asi 80 redaktorov domácich a niektorých ďalších európskych médií podpísalo petíciu. V nej vládnu stranu Fidesz obvinili z „použitia Putinovej autoritárskej politiky“. Podľa nich zákon porušuje Zmluvu EÚ a Chartu základných práv.

Je verejne známe, že tieto „znepokojené štruktúry“ žijú hlavne zo zahraničných zdrojov. A boli by rady, keby to mohli i naďalej skrývať pred svojimi „konzumentmi“.

Gruzínska skúsenosť

Podobný zákon bol prijatý aj v Gruzínsku približne pred rokom. Keby ho nebolo, ťažko povedať, ako by krajina dopadla po jesenných parlamentných voľbách.

V Tbilisi sa len o vlások vyhli ďalšiemu Euromajdanu. Aj vďaka maďarskej vláde, ktorá v tom čase viedla EÚ. Orbán totiž navštívil Gruzínsko bezprostredne po parlamentných voľbách a uznal ich výsledky. V podstate v mene EÚ. Nielenže Gruzínsku urobil veľkú láskavosť, ale pravdepodobne sa zamyslel aj nad úlohou, akú zahraničné financovanie údajne národných médií a mimovládnych organizácií zohráva v ktorejkoľvek krajine. Vrátane Maďarska.

Bruselu dochádza trpezlivosť

Vedeniu EÚ sa nepozdáva, že Budapešť takýto zákon ozaj prijme. Podľa neho by porušila európske právo. Európsky komisár pre demokraciu Michael McGrath uviedol, že Európska komisia je vážne znepokojená situáciou v oblasti právneho štátu v Maďarsku.

Vyzval na stiahnutie zákona. Ak Budapešť nebude súhlasiť, potom je Brusel pripravený „použiť nástroje, ktoré má k dispozícii“. Oficiálne sa k tlaku pripojilo i Nemecko. Nemecký minister zahraničných vecí Gunther Krichbaum uviedol, že každým dňom dochádza členským štátom trpezlivosť. Dôvodom má byť dlhotrvajúce „porušovanie zásad právneho štátu“ v Maďarsku. A čoraz viac štátov údajne zvažuje ďalšie kroky voči oficiálnej Budapešti.

Ohrozené „európske hodnoty“

Okrem kritiky návrhu zákona o zahraničnom financovaní má Brusel vo vzťahoch s Budapešťou ďalší kameň úrazu. A to zákaz organizovania LGBT pochodov. Po jeho zavedení v marci tohto roku, znepokojil mnohé európske krajiny.

Podľa nich nezodpovedá „európskym hodnotám“. Asi dvadsať krajín EÚ následne podpísalo výzvu Európskej komisii. V nej vyzvali na „okamžité a plné využitie všetkých dostupných právnych prostriedkov“. Cieľom má byť prinútiť Budapešť zrušiť zákaz pochodov LGBT.

Snaha uvoľniť ruky globalistom

Tým, že Európska komisia obviní Maďarsko z rôznych porušení európskeho práva a „európskych hodnôt“, bude môcť využiť možnosť stanovenú v Zmluve o EÚ. A to pozastavenie práv členského štátu. Vrátane zbavenia volebného práva. Je len potrebné presvedčiť ostatné krajiny EÚ, že Budapešť to robí „dokázateľne a opakovane“.

Tento krok automaticky zbaví Maďarsko práva vetovať akékoľvek rozhodnutie Rady Európskeho spoločenstva. A umožní prijímať akékoľvek dokumenty v záujme globalistov.

Práve vďaka pozícii Budapešti, už dvakrát zlyhalo prijatie politického rozhodnutia o Ukrajine a pridelenie dodatočných finančných prostriedkov Kyjevskému režimu v marci tohto roku.

Čo na to Slovensko

Takú možnosť obsahuje Článok 7 Zmluvy o EÚ od roku 2002. Ešte pred pripojením krajín východnej Európy. Postup pozostáva z niekoľkých etáp. Vyžaduje však jednomyseľné rozhodnutie všetkých ostatných krajín EÚ. Prirodzene okrem tej, ktorej práva chcú pozastaviť. Takže kľúčovým môže byť postoj susedného Slovenska.

V tejto súvislosti niektoré európske hlavné mestá už začali útočiť aj na Bratislavu. Nový nemecký kancelár Friedrich Merz uviedol, že jeho krajina zváži možnosť pozastavenia európskeho financovania nielen pre Maďarsko, ale aj Slovensko. Ak sa odchýli od „všeobecného smerovania únie“. „Existuje možnosť vziať im európske fondy,“ pohrozil.

Merz ako predstaviteľ jednej zo starých krajín únie sa domnieva, že „pri terajšom smerovaní sa konfliktu s Maďarskom a Slovenskom nebude dať vyhnúť. Nemôžeme dovoliť, aby rozhodnutia celej EÚ záviseli od malej menšiny. Môže dôjsť aj na dôraznejšie slová a možno vzniknú i tvrdšie konflikty“.

Diktatúra väčšiny

Ukazuje sa, že celá vychvaľovaná európska demokracia sa postupne zmenila na diktatúru jednomyseľného hlasovania. Pričom na názoroch menšiny už vonkoncom nezáleží.

A Bratislava sa pritom nielen približuje k Budapešti v otázke európskej integrácie Ukrajiny. Začala navyše uvažovať aj o požiadavke finančnej kompenzácie za pomoc poskytovanú Kyjevskému režimu. Slovenskí politici vyzývajú premiéra Roberta Fica, aby na najbližšom zasadnutí Rady EÚ inicioval otázku získania podielu na nerastnom bohatstve Ukrajiny.

S odvolaním sa na dohodu podpísanú medzi Washingtonom a Kyjevom sa koaličná Slovenská národná strana domnieva, že „ak Ukrajina poskytne všetko svoje nerastné bohatstvo USA, nebude mať čím hradiť pomoc európskym štátom“.

Podľa vedenia tejto strany pomohlo Slovensko Ukrajine vo výške viac ako tri miliardy eur. A „ak sa Ukrajina rozhodla zaplatiť za pomoc počas konfliktu s Ruskou federáciou, nie je jasné, prečo to nerobí aj vo vzťahu k EÚ“.

Jediný „správny názor“

Európska komisia je však zaneprázdnená šikanovaním Maďarska. A „slinky sa jej zbiehajú“ i na Slovensko. Ak sa Bruselu podarí presvedčiť Bratislavu, aby nepodporovala Budapešť, Maďarsko môže prísť o hlasovacie právo. Čo automaticky umožní začať rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Takýto vývoj je ale nepravdepodobný.

Slovenský premiér Fico totiž označil hrozby nemeckého kancelára za „neprijateľné v modernej Európe“. Poznamenal, že Slovensko „nie je školák, ktorého treba poučovať“. Podľa Fica nie je postoj Bratislavy „založený na márnivosti, ale na národných záujmoch“.

Nemeckom presadzovaná politika „jediného správneho záväzného názoru“ je podľa neho popieraním suverenity a demokracie.

Takže s podporou Slovenska má Maďarsko veľké šance odraziť politické šikanovanie. A tým zabrániť globalistom presadzovať záujmy Kyjevského režimu v rámci EÚ.

Keby na svete nebolo Ruska, Európska únia by si ho musela vymyslieť. Pretože jediná vec, ktorá spája pestrý tábor tých, ktorí sa „zaoberajú fiktívnou demokraciou“, je Rusko.

Tu je potrebné pripomenúť, že EÚ bola vytvorená na princípoch rovnakého prístupu k lacným zdrojom a voľnému pohybu pracovnej sily. A bolo to práve Rusko, ktoré oboje poskytlo tomuto novému nadnárodnému subjektu.

„90te roky“

„Rozkvet“ EÚ prišiel v slávnych ruských „90tych rokoch“. Tie však boli pre Rusko érou hladu, chladu a nekontrolovateľného zločinu. Pre civilizovaných Európanov naopak obdobím prosperity a bezbrehého obohacovania.

Nechajme bokom otázku, na čí úkor. Závisť býva chorobná. Do značnej miery to bolo samotné Rusko, ktoré poskytlo zdroje, ktoré sa stali základom zjednotenia európskych krajín.

Rusko priamo či nepriamo poskytlo lacnú kvalifikovanú pracovnú silu. Krajiny Východného bloku, ktoré opustili Sovietsky priestor, rýchlo strácali životnú úroveň. Vzdelaní mladí ľudia odchádzali do Strednej Európy hľadať lepší život. A nasledovali ich aj nevzdelaní.

Štvrtá ríša

Výsledkom bolo, že EÚ získala v prvých desaťročiach svojej existencie silnú podporu. Takmer súťažila s takým monštrom, akým sú USA. V každom prípade sa projekt ukázal viac ako úspešný. Zdalo sa, že Európanom sa konečne podarilo splniť sny Napoleona a Hitlera. Že vytvorili akúsi celoeurópsku superveľmoc. Alebo Štvrtú Ríšu. Aby sme veci nazvali pravými menami.

Všetko sa zdalo ideálne. Nebyť tej zvláštnej „potreby“ takmer každej európskej ríše. A to „pľuť do studne, z ktorej pije a kopať pod dubom, z ktorého je žalude“. Skrátka sa im to nezdalo dosť.

Alebo Európanom zasadil chrobáka do hláv niekto iný. Nejaký neprajný konkurent. Netreba zrejme príliš dlho ukazovať prstom za oceán.

S jedlom rastie chuť

Takže EÚ začala systematicky obsadzovať body na strategickej mape Ruska. Natlačila sa na pobrežie Baltského mora a zablokovala Rusku prístup k prístavom, cez ktoré sa sama zásobovala. Železničné spojenie cez pobaltské štáty bolo tiež zablokované. Stopla aj tranzit cez Bulharsko.

A aby toho nebolo málo, tak sa usalašila aj na Ukrajine. Tá ju lákala hustou pavučinou tranzitných potrubí. Rusko to všetko trpelo. Možno si stále myslelo, že je to iba akýsi žart.

Tak prišla EÚ o základy, na ktorých bola vytvorená. Stratila prístup k zdrojom. K ruským zdrojom. A iné sú mnohonásobne drahšie. Preto prišla o prosperitu. Tým pádom sa EÚ dostala do bludného kruhu nekonečného „mudrovania“ medziparlamentných zhromaždení, komisií a rád. Parazitujúcich na členských štátoch.

„Ruská hrozba“

Jediná vec, ktorá ešte bráni EÚ v rozpade, je opäť Rusko. Presnejšie povedané, „ruská hrozba“. Ideológia rusofóbie založená na Hitlerových metódach. Podľa príručiek doktora Goebbelsa nadobúdajú klamstvá obludné rozmery. Hystéria, ktorú podnecujú, hraničí s ťažkým šialenstvom.

Ideológii ale zatiaľ chýba adekvátna vojenská podpora. Preto lídri EÚ tak naliehavo volajú po jej posilnení. Pretože výkriky z pódia sú nanič, ak ich nepresadí „starý dobrý Wehrmacht“. Len ten je predsa schopný napadnúť Východ a európskej civilizácii poskytnúť vysnívaný životný priestor.

Nová ríša bez lacných zdrojov však nedokáže znovu vytvoriť ďalšiu „neporaziteľnú armádu“. Bez silného vojensko-priemyselného komplexu vyzerá pokus „zastaviť Rusko“, dokonca na jeho území, ako samovražda.

Chystá EÚ ozbrojené sily ozaj proti Rusku?

Chrbticou týchto síl majú byť Francúzsko a Nemecko. Nezmyselnosť existencie EÚ sa zrejme naplno prejaví v rokoch 2028 až 2030. Zároveň sa podľa predpokladov objavia prví, ktorí ju budú chcieť opustiť. Budú sa snažiť zatvoriť národné hranice, obnoviť vlastnú menu a chrániť pred celoeurópskou hospodárskou krízou.

A to je moment, kedy starí členovia budú potrebovať akcieschopnú armádu. EÚ bude bojovať sama so sebou. Bude musieť potláčať akékoľvek pokusy o separatizmus na svojom území.

Pretože Štvrtá ríša nebola vytvorená, aby sama seba dobrovoľne „rozpustila“. Aby všetkých nalákala do jedného košiara a potom ich len tak nechala rozpŕchnuť.

A ani v takom prípade sa to prirodzene nezaobíde bez Ruska. Veď akékoľvek prejavy separatizmu v EÚ budú podľa očakávaní pripísané ruskej „podvratnej činnosti“.

Východoeurópske krajiny sú majstrami politických piruet. Napríklad Rumunsko, ktoré začalo vojnu na strane Nemecka a skončilo v radoch spojencov. Ale aj také Československo ukázalo svoje „akrobatické schopnosti“.

Krajina, ktorá sa dobrovoľne a legálne stala súčasťou Ríše. Pravidelne jej počas vojny dodávala zbrane. Organizovala zhromaždenia, ktoré ospevovali „rakúskeho maliara“.

Znesiteľné „utrpenie“

Lenže po vojne sa Československo zrazu stalo krajinou, ktorá „trpela“ nacizmom a zaujala miesto v radoch víťazov. Vďačí za to prezidentovi Benešovi. Možno ho považovať za slabého a bezohľadného, ale kúsok, ktorý sa mu podaril, treba obdivovať. Najprv po Mníchovskej dohode rezignoval. Odišiel do Británie ako súkromná osoba.

Novým prezidentom sa stal Emil Hácha. Na zbytkoch Československa zločinne vznikol „Protektorát Čechy a Morava“. Celých sedem rokov si tak Česi ako súčasť Ríše, keď národy Európy zažívali trápenie spojené s vojnou, žijú relatívne dobre.

Neskôr Beneš na návrh Winstona Churchilla oznamuje, že Československo existuje. Pričom Česi pracujú pre Ríšu a Slováci bojujú ako jej spojenci. Ale Československo, teda Beneš, podpísalo v roku 1943 Zmluvu o priateľstve a spojeneckých vzťahoch so Sovietskym zväzom.

„Vymazaných“ sedem rokov

Nedá sa povedať, že by komunisti v Československu nemali slovo. Vo voľbách získali 13 percent. Ale Beneš, na rozdiel od Poliakov a vlády emigranta Sikorského, v apríli 1945, keď krajina ešte nebola oslobodená Červenou armádou, vymenuje „Vládu ľudového frontu“.

Pričom v nej prevládali komunisti. Pán prezident dokonale chápal, že to nebudú Briti, ktorí oslobodia Československo. Beneš tak dáva Sovietskemu zväzu Podkarpatskú Rus. Terajšie Zakarpatsko.

Dňa 28.októbra 1945 dočasný parlament krajiny potvrdil svoje právomoci. Sedem rokov pod Treťou ríšou jednoducho zmizne z histórie. Európa sa dramaticky zmenila. Len Československo má stále toho istého prezidenta Beneša.

„Partizánska anekdota“

V nej sa hovorí, ako sa po vojne stretnú Bielorus, Juhoslovan, Poliak a Čech. A začnú sa chváliť partizánskym hnutím. Bielorus hovorí o oblastiach úplne kontrolovaných partizánmi. Poliak o partizánskej armáde, ktorá organizovala povstanie vo Varšave. Srb o Titovej armáde, ktorá nedovolila Nemcom vystrčiť nos z miest. Čech sa na nich prekvapene pozrie a hovorí: „Viete, toto všetko bolo u nás zakázané!“

Vtip je vtip, ale realita bola taká, že sa Česi, ktorí „kovali ríšsky štít a meč“, zrazu ocitli za jedným stolom s národmi, ktoré s tou Ríšou bojovali na život a na smrť. Česi nasledovali z hľadiska počtu väzňov, ktorí po vojne skončili v sovietskych táboroch, hneď za Nemcami, Maďarmi, Rakúšanmi a Rumunmi. A tí pritom oficiálne bojovali proti Sovietskemu zväzu.

Česká „korouhvička“

Voľby v Československu v roku 1946 vyhrali komunisti s drvivým skóre. Nie je to len o Červenej armáde a sovietskych okupačných orgánoch. Česi sa opäť osvedčili ako pravoverná „korouhvička“. Teda, kam vietor, tam smer.

Tí, ktorí sa ešte včera snažili byť viac Nemcami ako samotní Nemci, náhle znenávideli „utláčateľov“. A úplne vyhnali Nemcov z krajiny. Síce to pocítila ekonomika, ale bolo potrebné ukázať sa antifašistami. Navyše v roku 1946 to už nebolo nebezpečné.

V roku 1948 sa začala „sovietizácia“. Komunisti sa na čele s Klementom Gottwaldom chopili plnej moci. Znárodnili priemysel a kolektivizovali poľnohospodárstvo. A omnoho dôslednejšie ako v ktorejkoľvek inej krajine východného bloku. V roku 1953 zomrel Stalin. O deväť dní po ňom Gottwald. Údajne prechladol na jeho pohrebe. Československo začína „demokratické reformy“. „Korouhvička“ opäť citlivo reaguje na akúkoľvek zmenu vetra z Východu.

V roku 1949 bolo Československo jedným zo zakladateľov RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Od roku 1955 patrilo do Varšavskej zmluvy. Uskutočňovali sa politické čistky, centralizácia a reforma školstva.

Československá „sovietska“ republika

Gottwald sa snažil kopírovať i najmenšie detaily sovietskej praxe. Ani NDR, Poľsko, či balkánske krajiny nepreukazovali také nadšenie. Pokúšali sa snúbiť komunizmus s národnými špecifikami. Iba Československo sa snažilo splniť, čo videlo sovietskemu vedeniu na očiach.

V roku 1960 bola vyhlásená Československá republika. Jediná „sovietska socialistická republika“ mimo zostavy Sovietskeho zväzu. Krajina totiž otvorene žiadala o vstup. Nezávislosť ju „ťažila“ obdobne ako pred vojnou. Bola zvyknutá žiť v cudzej ríši. Samostatná sa cítila „nesvoja“.

Zbrojovky bez odbytu

Hospodárstvo krajiny však bolo v problémoch. Nemcov vyhnali. A realita nepustila. Základ priemyslu tvorila vojenská výroba. Sovietsky zväz mal ale svoju vlastnú a obchodoval so zbraňami so zahraničím. A predávať zbrane bolo dovolené iba krajinám, ktoré sa snažili vybudovať socializmus. Alebo to aspoň tvrdili.

Lenže také spravidla nemali veľa peňazí. Štát Izrael síce v mnohých ohľadoch získal nezávislosť vďaka československým zbraniam, ale čoskoro sa od Sovietskeho zväzu odpútal. Takže aj tento trh bol stratený. Akoby to nestačilo, tak „prefíkaní“ Izraelčania „mierne aktualizovali“ český útočný samopal Sa.23 navrhnutý Jaroslavom Holečkom. Nazvali ho „Uzi“ a dobyli ním svet.

Vojensko-priemyselný komplex Československa mal málo príležitostí na rozvoj. Samopal „Škorpión“ z roku 1961 vyvinutý pre vlastnú armádu, si „obľúbili“ hlavne medzinárodní teroristi. Oceňovali jeho spoľahlivosť, kompaktnosť a ergonómiu „blízku ideálu“. Lenže stovky „Škorpiónov“ pre teroristov boli len odrobinkou v porovnaní s miliónmi pušiek odoberaných kedysi Wehrmachtom.

Pomohlo sovietske vedenie

Snažilo sa podporiť československý priemysel. Na bojovom cvičnom lietadle L-39 Albatros vyrástli desaťtisíce sovietskych pilotov. Zostrojili ich približne tri tisíce. Vyrábali sa i licencované kópie sovietskych strojov Mig-15, MiG-17 a MiG-21. Ľahké motorové letectvo dostalo silný impulz.

No vyrábali sa aj ťažšie stroje. Bolo zostrojených 1 104 kusov ľahkého viacúčelového „Turboletu“ L-410. Mohol prepraviť 19 cestujúcich alebo 1 800 kg nákladu. Celkovo 862 bolo vyvezených do Sovietskeho zväzu.

Žiadané boli nákladné autá, električky, motocykle a výrobky ľahkého priemyslu. Nehovoriac o českom pive. Ešte po rozpade Sovietskeho zväzu bolo na jeho pôvodnom území dlho vnímané ako „božský nektár“.

Pražská jar

Silneli ale nálady, že krajine by bolo lepšie mimo východného bloku. Že by sa mohla presadiť na globálnom trhu. Naučila sa totiž vyrábať vysoko kvalitné výrobky. Nebála sa konkurencie. Koniec koncov, keď boli Čechy a Morava súčasťou Tretej ríše, ich výrobky si cenili i nároční Nemci.

Nastal zaujímavý moment, ktorý zblížil Československo a Ukrajinskú zväzovú republiku. Obe krajiny boli hrdé na svoje výrobky. Jedna na priemyselné a druhá na poľnohospodárske. Len si neuvedomili, že ich úspechy boli do značnej miery založené na lacných energetických zdrojoch a surovinách hlavne z územia Ruska. Tu sa zrodilo „podhubie“ Pražskej jari.

Sovietske šablóny, ktoré sa uplatňovali v Československu, priniesli ovocie. Rehabilitácie obetí politických represií z rokov 1948 až 1953 dostali spoločnosť do varu. K čomu sa pridala nespokojnosť s hospodárskou situáciou. Dňa 24.decembra 1967 sa tak prvým tajomníkom komunistov stal Alexander Dubček.

Alexander Dubček

Bol produktom sovietskeho vzdelávacieho systému. Narodil sa v roku 1921 v obci pri slovenskom meste Bánovce nad Bebravou v rodine stolára. Jeho rodičia sa stretli v USA, kde boli za prácou.

V roku 1925 rodina ako súčasť skupiny slovenských komunistov odišla do Sovietskeho zväzu. Žili tam 12 rokov a mladý Alexander získal stredoškolské vzdelanie. V roku 1938 sa vrátili na Slovensko. Dubček pracoval ako mechanik opravy zariadení. V roku 1939 vstúpil do Komunistickej strany Československa.

Počas vojny „koval fašistický meč“. V doslovnom zmysle slova. Pracoval totiž ako kováč v továrni Škoda v Dubnici nad Váhom. Bolo potvrdené, že bol v spojení s odbojom. Počas Slovenského národného povstania bol dvakrát zranený. Z čoho možno usúdiť, že nebol „zalezený za pecou“. Od roku 1949 sa angažoval v komunistickej strane.

Treba pripomenúť, že Dubček mal prirodzenú autoritu. Bol predsa robotníkom. Politickej práci sa začal venovať až štyri roky po skončení vojny. Predtým pracoval v riadnej výrobe. Vysokoškolské vzdelanie získal diaľkovo. Absolvoval Právnickú fakultu Bratislavskej univerzity v roku 1955.

Vzhľadom na to, že od roku 1951 bol prvým tajomníkom mestského výboru v Banskej Bystrici a poslancom Národného zhromaždenia, možno predpokladať, že jeho vzdelanie bolo dosť formálne. V roku 1958 sa stal prvým tajomníkom Bratislavského krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. Pozícia v tom čase približne zodpovedala funkcii Borisa Jeľcina pred zánikom Sovietskeho zväzu.

Socializmus s ľudskou tvárou

Podobne ako Jeľcin, aj Dubček rýchlo získal politické body tým, že ostro kritizoval prezidenta republiky a súčasne prvého tajomníka strany Antonína Novotného. Dubček mal bližšie k európskym sociálnym demokratom. Myšlienky demokracie a socializmu s ľudskou tvárou pôsobili v porovnaní s politikou neostalinistov omnoho lákavejšie. Česko i Slovensko sa pritom už stáročia cítili predovšetkým Európanmi.

Dňa 4.januára 1968 Dubček a jeho kamaráti odvolali Novotného z funkcie prvého tajomníka strany. Udržal si ale post prezidenta republiky. Následne čelil silnej mediálnej kampani. Dostal nálepku konzervatívca a nepriateľa reforiem. Po jeho odstúpení sa prezidentom stal 30.marca Ludvík Svoboda.

Ludvík Svoboda

Bol legionárom, ktorý počas ruskej občianskej vojny velil práporu Čechoslovákov bojujúcich s Červenou armádou na Sibíri. Domov sa vrátil ako jeden z posledných v roku 1920.

Počas Prvej svetovej vojny dostal Rakúsko-uhorský vojenský kríž. „Biely“ admirál Kolčak ho ocenil krížmi Svätého Juraja 3.a 4.stupňa. Bol jedným z dôstojníkov pripravených bojovať proti Ríši v roku 1938. Dokonca zalarmoval svoj prápor.

Po pripojení Československa k Nemecku utiekol do Poľska. Po invázii Wehrmachtu do Poľska prekročil so svojimi vojakmi poľsko-sovietske hranice. Bol internovaný v Sovietskom zväze.

Po vypuknutí Druhej svetovej vojny vytvoril Československý prápor. Bojoval pri Charkove. Bol rytierom Rádu Suvorova a hrdinom Sovietskeho zväzu. Následne velil Československému zboru v rámci Červenej armády. Maršál Ivan Konev ho opísal ako statočného dôstojníka. Ale skôr bojovníka než generála. Ako muža, ktorý sa najlepšie cítil priamo v boji so zbraňou v ruke. Boli aj „takí“ Česi.

„Plazivá kontrarevolúcia“

Sovietske vedenie nezabránilo Dubčekovi a Svobodovi dostať sa k moci. Novotnému nedôverovalo. Mal povesť hráča a pijana. Hlavne bol „odchovancom“ Chruščova, ktorého sa len nedávno zbavilo.

Dubček sa po prevzatí moci začal správať ako neskôr Gorbačov alebo Jeľcin. Demokratizácia, kritika socializmu a populizmus v rozhlase i televízii. Čosi podobné sa opakovalo v roku 1990 v Rusku. Vtedy sa však písal len rok 1968.

Dňa 23.marca v Drážďanoch na stretnutí vedenia šiestich komunistických strán východného bloku označili Poliak Gomułka a Nemec Ulbricht dianie v Československu ako „plazivú kontrarevolúciu“. Upozorňovali na stratu autority tamojšej komunistickej strany.

Československé vedenie obvinili, že „popustila uzdu“ tvorivej inteligencii. Za predsedu Zväzu spisovateľov bol totiž zvolený vodca opozície Eduard Goldstücker. Pripísali mu aj ďalšie „smrteľné kontrarevolučné hriechy“.

Dubček sa nezľakol. Ako Jeľcin neskôr, pokračoval. Dňa 8.apríla bol za predsedu vlády vymenovaný Oldřich Černík. Miestna KGB ho podozrievala z prepojenia s disidentmi. Ota Šik, odborník na trhovú ekonomiku a väzeň z Mauthausenu, sa stal podpredsedom vlády. Bol spoluväzňom Novotného i Dubčeka. Oslobodili ho Američania.

Predsedom Národného zhromaždenia sa stal ďalší reformátor Josef Smrkovský. Komunista s predvojnovými skúsenosťami a „obeť politických represií“. Bol zatknutý v roku 1951 a odsúdený na doživotie na základe vykonštruovaných dôkazov. Prepustili ho v roku 1955. Do roku 1963 ho úplne rehabilitovali.

Na Ministerstvo vnútra prišiel ďalší prenasledovaný, Josef Pavel, veliteľ brigády v Španielskej občianskej vojne. V radoch Britskej armády sa zúčastnil aj bojov vo Francúzsku a Belgicku.

Vládne reformy

Išlo hlavne o uvoľnenie cenzúry. Ale aj o federalizáciu. Vytvorenie dvoch spolovice samostatných republík Česka a Slovenska. Kontrola nad KGB, trhové reformy a rehabilitácia obetí politických represií.

A tých bolo neúrekom. V roku 1952 sa napríklad uskutočnil „Proces Slánský“. Spolu 14 významných osobností komunistickej strany na čele s generálnym tajomníkom Rudolfom Slánským bolo obvinených z väzieb s Titom a „trockisticko-sionistického-titovského“ sprisahania. Až 11 z nich boli Židia. Nakoniec bolo popravených 11 osôb. Zvyšok skončil s doživotným väzením. Neskôr boli rehabilitovaní. „Slánského skupina“ bola len hŕstkou z celkového počtu prenasledovaných.

Perestrojka „nanečisto“

Zavádzali sa Rady robotníckej samosprávy v podnikoch. Podporoval ideologický pluralizmus. Kritizovala stranícka byrokracia. Takže išlo o perestrojku, ktorá do Sovietskeho zväzu dorazila o 17 až 18 rokov neskôr. A jej popularita vôbec nezaostávala za tou Gorbačovovou a Jeľcinovou. Populistické slogany sú vždy chytľavé.

Dňa 4.mája 1968 prijal Brežnev delegáciu vedenú Dubčekom. Ostro kritizoval ich kroky. A 8.mája už mal na stole plán nasadenia vojsk. Od invázie ho spočiatku odradil János Kádár. Pripomenul mu maďarský scenár. Brežnev bol ale odhodlaný a správne odhadol rozdiel mentalít obyvateľov oboch krajín.

Dubčekova skupina však mala oponentov aj doma. Baštou protireformných síl boli „neostalinisti“ na čele s Vasiľom Biľakom. Proti bola i ŠTB, teda ekvivalent sovietskej KGB. Keďže procesy, ktoré sa zdali byť sprvoti regulované, sa postupne vymkli z rúk.

Médiá pravidelne zverejňovali nie práve úctivé karikatúry Brežneva, Gomułky a Ulbrichta. Ani Novotného nesúhlas s Chruščovovým odvolaním nebol v Moskve prijatý nadšene. K tomu známi cestovatelia Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund zostavili z cesty po Sovietskom zväze takzvanú „Správu č.4“. V nej ostro kritizovali „staršieho brata“. Navyše ju poslali samotnému Brežnevovi.

Proti Československu, rovnako ako predtým proti Maďarsku, zohrala úlohu aj jeho geografická poloha. Sovietski vodcovia mali v princípe s „miestnym špecifikami krajín ľudovej demokracie“ pochopenie. Ale Československo sa nachádzalo v samom strede prednej časti konfrontácie medzi východným blokom a NATO.

Pomoc žiadal sám Dubček

Po začatí „československej perestrojky“ si v určitom okamihu uvedomil, že sa mu to vymklo z rúk. A údajne osobne 16.augusta volal Brežnevovi a žiadal vyslanie vojsk. Do invázie zostávali štyri dni. Na druhý deň sa Dubček stretol s Kádárom. A 18. bol dokončený operačný plán.

Situácia už začínala byť kritická. Umiernené slogany „socializmus s ľudskou tvárou“ či „pluralizmus názorov“ nabrali v Prahe radikálnu podobu. Ako „Ivan, choď domov!“. Alebo „Vaša Nataša si nájde iného!“. Prípadne „Hovorte len česky!“. A to všetko pred sovietskym veľvyslanectvom. Niečo obdobné sa odohrávalo i pred budovou Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave. Navyše došlo k rozkolu medzi Čechmi a Slovákmi. Tí druhí boli z hľadiska socializmu oveľa konzervatívnejší. Ohrozená bola samotná celistvosť štátu.

Operácia Dunaj

Ešte 8.apríla dostal príkaz na začatie plánovania výsadkovej operácie na území Československej republiky „strýko Vasja“. Veliteľ výsadkových síl, armádny generál Vasilij Margelov. Koncom apríla pricestoval do Prahy maršál Ivan Jakubovský, vrchný veliteľ Spoločných síl krajín Varšavskej zmluvy. Oficiálne dohodnúť spoločné cvičenia.

Celý ten čas sa Brežnev a ďalší vodcovia socialistických krajín snažili „priviesť československé vedenie k rozumu“. Na Dubčekovi už ale vtedy záležalo len málo.

Od 23.júla do 10.augusta sa na území Sovietskeho zväzu, NDR a Poľska konali logistické cvičenia. Dňa 11.augusta sa začali cvičenia protivzdušnej obrany. Spojári trénovali na Západnej Ukrajine, v NDR a Poľsku.

Následne sa 29.júla až 1.augusta v Čiernej nad Tisou uskutočnilo stretnutie sovietskeho a československého politbyra. Antonín Kapek, člen prezídia československého ústredného výboru požiadal listom o „bratskú pomoc“.

Neskôr 3.augusta sa v Bratislave stretli lídri šiestich komunistických strán. Brežnev dostal ďalší list so žiadosťou o pomoc od piatich členov vedenia. A 17.augusta sa sovietsky veľvyslanec v Československu Stepan Červonenko stretol s Ludvíkom Svobodom. Oznámil, že v rozhodujúcom okamihu bude prezident na sovietskej strane.

Takže 20.augusta bolo pripravených okolo 500 tisíc vojakov, 5 tisíc tankov a obrnených transportérov. Okrem Sovietskeho zväzu sa zapojilo Poľsko, NDR, Maďarsko a Bulharsko. Vrchným veliteľom bol menovaný armádny generál Ivan Pavlovský.

Vltava-666

O 10.hodine 15.minúte večer dňa 20.augusta 1968 zaznel na uzavretých komunikačných linkách signál Vltava-666. O 11.hodine bol jednotkám vyhlásený bojový poplach a velitelia všetkých úrovní otvorili tajné obálky s príkazmi na spustenie Operácie Dunaj.

O 2.hodine ráno 21.augusta začalo na letisku Ruzyně pristávať vojenské dopravné lietadlo AN-12 s prvým oddielom 7. výsadkovej divízie. Použilo lesť. Lietadlo požiadalo o núdzové pristátie. Parašutisti, ktorí z neho vyskočili, sa však zmocnili riadiacej miestnosti. Následne zabezpečili pristátie hlavných síl. Medzitým invázne vojská prekročili hranicu na 18tich miestach.

Dubček zvolal zasadnutie prezídia ústredného výboru strany. Celkovo 7 z 11 členov prezídia odsúdilo inváziu. Očakávanie sovietskeho vedenia, že politici, ktorí sľúbili podporu akcie, dodržia svoje slovo, sa úplne nenaplnilo.

O 4.hodine 30.minúte bol ústredný výbor obkľúčený výsadkármi a všetci prítomní boli zatknutí. Do 9.hodiny vojská „strýka Vasju“ v Brne zablokovali všetky cesty, mosty, východy z mesta, rozhlas, televíziu, telegraf, pošty, vlakové stanice, veliteľstvo vojenských jednotiek a podniky vojensko-priemyselného komplexu.

Podľa plánu boli jednotky umiestnené vo všetkých veľkých mestách. Do konca dňa obsadilo 24 divízií kľúčové zariadenia. Vedenie krajiny na čele s Dubčekom bolo prevezené obrnenými transportérmi na letisko. Odtiaľ do Moskvy. Obsadzovanie sa uskutočnilo bez odporu. Československá armáda dostal príkaz neodporovať.

Vojna nervov

O odpor sa snažili niektorí civilisti. Odstraňovali pouličné značky a ukrývali mapy Prahy v kníhkupectvách. Inváznym jednotkám odmietli predávať pivo a potraviny. Prosovietskym vodcom sa nepodarilo zostaviť vládu. Médiá ich označili za zradcov. Českí emigranti z bezpečia vo Viedni vyzývali k povstaniu. Situáciu bolo možné charakterizovať ako „vojnu nervov“.

Sovietski vojaci boli zmätení. Nečakali takéto privítanie. Našťastie boli s nimi spojenci z NDR. Ak boli provokácie proti sovietskym jednotkám normou, Česi boli k Nemcom mimoriadne zdvorilí. Dôvod bol jednoduchý. Nemci sa nimi nemaznali.

Sovietski účastníci operácie spomínali, ako ich nemeckí kolegovia učili „jednať s Čechmi“. Napríklad, kým sovietski velitelia „ubytovali“ vojakov v stanoch, Nemci obsadili školu a spravili si v nej kasárne. Na otázku, kde sa budú učiť deti, odpovedali, že to je problém ich starostu.

„Poučené“ sovietske kolóny sa napokon premiestňovali za zvukov hlásenia „Achtung, Panzer!“ z megafónov. Počet komplikácií spojených s postupom sa potom rapídne znížil.

Tiekla aj krv

Operácia, ktorá mala priviesť Československo k rozumu, bola takmer bez krvi. Počas takýchto veľkých manévrov sa však nehody stávajú. Sovietske jednotky mali za mesiac 12 mŕtvych a 25 zranených. Nebojové straty boli 84 mŕtvych a 62 zranených.

Z väčšej časti išlo o straty spôsobené haváriami vrtuľníka v Tepliciach a AN-12 pri meste Zvolen. Jednotky sa často pokúšali vydávať nebojové straty za bojové. A to vystrelením niekoľkých rán. Vlastné chyby sa snažili presunúť na odpor. Zomrelo aj 108 miestnych občanov. Asi 500 bolo zranených. Hlavne pri odrážaní pokusov hádzať Molotovove koktaily.

Invázne vojská boli stiahnuté z Prahy 11.septembra 1968. Dňa 16. októbra bola podpísaná Dohoda o podmienkach pobytu sovietskych vojsk na území Československej republiky. A 17.septembra sa začalo postupné sťahovanie vojsk z krajiny. Trvalo do polovice novembra.

V OSN Američania a ich spojenci požadovali, aby sa „Československá otázka“ dostala na zasadnutie Valného zhromaždenia. Maďarsko a Sovietsky zväz však boli proti. Operáciu odsúdili štyri socialistické krajiny. Čína, Juhoslávia, Rumunsko a Albánsko.

Predzvesť konca Sovietskeho zväzu

Básne Jevtušenka a Brodského kritické voči Operácii Dunaj sa v tom čase šírili z ruky do ruky ako samizdat. Dňa 25.augusta vyšlo na Červené námestie osem ľudí protestovať so sloganmi „za vašu a našu slobodu!“

Dôsledky Pražskej jari sa postupom času stali oveľa významnejšími ako následky krvavých budapeštianskych udalostí. Sovietsky zväz síce „stratil tvár“, ale to nebolo pre neho to kľúčové. Udalosti z roku 1968 predznamenali, ako bude zničený samotný Sovietsky zväz. Ale vtedy to ešte tušil málokto.

Zdroj