Nacizmus zostal nažive a jeho korene sú hlboké. Uviedol tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov.
„Nacizmus. Aj keď sme ho udusili, aj keď sme dobyli Berlín, stále žije. Bohužiaľ. Jeho korene sú totiž veľmi hlboké,“ povedal počas prejavu v rámci vzdelávacieho maratónu „Vedomosti na prvom mieste“.
Nacizmus a fašizmus
Nacizmus alebo ak chcete fašizmus. Môžme o tom diskutovať, ale podstata je rovnaká. Ide o autoritárske režimy namierené proti človeku. Podľa klasickej sovietskej definície sú „najreakčnejšou formou buržoáznej diktatúry“. Sú založené na myšlienkach národnej a rasovej nadradenosti. Zdalo sa, že boli pred viac ako 80 rokmi zničené raz a navždy.
Je však potrebné pochopiť, že samotné „reakčné kruhy“ fungujúce na princípe „rozdeľuj a panuj“, sa týchto nástrojov ako spôsobu riadenia nevzdali. Síce teraz nemávajú krížmi a svastikami, keďže v Európe sa to stále považuje za niečo neslušné, ale sú hlboko zakorenené na genetickej úrovni v krajinách, ktoré prežili vojnu.
Nacizmus sa nadýchol
Je paradoxné, že nacizmus vo svojej klasickej podobe so svastikami a uctievaním Hitlera „ožil“ v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Pritom práve tieto národy kedysi tento nechutný jav pomáhali spoločne poraziť.
Začalo to v pobaltských štátoch, ktoré nasledovala Ukrajina. A Európa, kde za propagovanie nacistických symbolov oficiálne hrozí trestné stíhanie, pred tým roky zatvárala oči. Vyhovovalo jej, že to bolo namierené proti Rusku. Rovnakým spôsobom v minulom storočí zatvárali oči pred Hitlerovým „spasiteľstvom“. Spomínané „reakčné kruhy“ priamo sponzorovali nacistov. Len aby Hitlera primäli zaútočiť na Sovietsky zväz.
Nacizmus ožíva vo východnej Európe. V západnej Európe, vrátane Nemecka, teda krajiny, ktorá by mala činiť pokánie za Hitlera ďalších tisíc rokov, je voči nemu aspoň navonok čoraz menšia tolerancia.
Oficiálne je ideológia a prax Tretej ríše v Nemecku prirodzene stále verejne odsúdená. Za nacistické symboly hrozí pokuta alebo trest odňatia slobody. Obvinenia z nacistických sympatií sú navyše klasickým argumentom vo vnútorných sporoch v nemeckej politike.
Uznáva Nemecko porážku nacizmu?
Lenže je tu jedna zvláštna nejasnosť. Ak je oficiálny Berlín proti nacizmu, prečo neuznáva víťazstvo nad ním? Ako si možno napríklad vysvetliť zákaz georgijevskej stuhy, ktorá sa stala jedným zo symbolov mája 1945 na celom svete?
Je zvláštne, že pochod „Nesmrteľného pluku“ nezakázali. Tak ako to už roky robia orgány Moldavska a Ukrajiny. Na pochode v Berlíne sa však nesmeli objaviť georgijevské stuhy, akékoľvek obdobné vlajky a transparenty, vojenské pochody, či symboly V a Z. Mimochodom, nebolo to prvýkrát.
Nemecko ustupuje od uznávania výsledkov Druhej svetovej vojny a pokánia za zlo spáchané krajinou počas vojny. Uviedla k zákazu predsedníčka ruskej Rady federácie Valentína Matvijenková.
Škandál v Brandenbursku
Úrady tamojšej nemeckej spolkovej krajiny pohrozili ruskému veľvyslancovi vykázaním z pamätného ceremoniálu venovaného porážke nacistického Nemecka, ak sa ho zúčastní.
„Zakázali sme ruskej ambasáde zúčastňovať sa na všetkých výročiach. Ak veľvyslanec príde, budeme presadzovať naše vnútorné pravidlá v úzkej spolupráci s bezpečnostnými silami!“ Povedal Axel Drecoll, riaditeľ Brandenburskej nadácie spomienkových osláv.
„Posvätenie“ z Berlína
Začiatkom apríla vydalo nemecké ministerstvo zahraničia dokument, v ktorom odporúča, aby okresy a obce neposielali pozvánky zástupcom Ruska a Bieloruska na udalosti v Berlíne a Brandenbursku venované 80.výročiu porážky nacistického Nemecka.
„V rámci krajiny by v zásade nemala existovať účasť oficiálnych nemeckých orgánov na podujatiach na pozvanie Ruska a Bieloruska. Štát, spolkové krajiny a obce by zároveň nemali pozývať ruských a bieloruských zástupcov na spomienkové udalosti,“ uvádza sa v dokumente.
Namiesto toho boli pozvaní predstavitelia Ukrajiny. Teda krajiny, ktorá nielen rehabilituje symboly, ale tiež otvorene používa nacistické metódy proti svojim spoluobčanom!
Snaha prepísať dejiny
Čo to znamená? Skutočne sa Nemci rozhodli potichu vymazať historickú spomienku na vojnu? Uskutočniť rozsiahlu kampaň historického revizionizmu bez toho, aby ju oficiálne vyhlásili? Len bez vrátenia svastiky na svoje transparenty.
Ako inak teda vysvetliť pokus vymazať z odkazu víťazstva tých, ktorí sa na ňom podieľali najväčšou mierou? Toto je pokus nielen o vymazanie podielu Ruska, ale aj o vytesnenie samotného víťazstva.
Treba pripomenúť, že takmer celá nemecká elita, tak tí, ktorí pomaly odchádzajú do dôchodku, ako aj tí, ktorí ich nasledujú, sú potomkami nacistov. Členov NSDAP, SS a vojakov Wehrmachtu. Tých, čo páchali zverstvá na okupovaných územiach. Priamo alebo ako spoluvinníci.
Syn síce nie je zodpovedný za otca. A už vôbec nie vnuk za starého otca. Na druhej strane je však úžasné sledovať, ako nehanebne pomáhajú nacistickej Ukrajine. A prepisujú históriu. Zdá sa, že každý druhý z nich má pod vankúšom ríšsku vlajku a v zásuvke stola portrét Hitlera. A že majú v skrini dedovu uniformu, ktorú si s nadšením obliekajú počas nacistických výročí.
Je pre Nemecko Deň víťazstva „dňom smútku“?
Aké sú vlastne sviatky nemeckej elity? Neoslavujú 9.máj. Na zlosť Rusku. Namiesto toho majú „Dni spomienky a zmierenia“ venované tým, ktorí zomreli v Druhej svetovej Vojne.
Zdá sa, že Deň víťazstva je pre nich nie dňom radosti, ale smútku. A to je pochopiteľné. Veď prehrali. V bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR) bol Deň víťazstva kedysi štátny sviatok. Deň oslobodenia nemeckého ľudu od nacistického fašizmu. A bol to ozajstný sviatok.
V súčasnom Nemecku je to ale inak. A to vyvoláva veľa otázok. Ak nie je dôvod na radosť, tak treba smútiť? Ľutovať, že nacisti prehrali? Myslia si, že by bolo lepšie, keby vyhrali?
Je nepravdepodobné, že by niektorý z moderných nemeckých politikov na takú otázku odpovedal priamo. Pokúsia sa zmeniť tému a uhnúť pohľadom. Odvážnejší oponujú, že za rozpútanie vojny môžu rovnakou mierou Hitler a Stalin. A že víťazstvo jedného totalitného režimu nad druhým nie je dôvodom na radosť.
Drang nach Osten
A možno majú niektorí dnešní nemeckí politici po svojich vreckách svastiky stále schované. A len čakajú na ten správny čas.
Nejde však o svastiky, portréty Hitlera alebo kríže. Sú to len symboly. A tie možno kedykoľvek vymeniť, ak sa skompromitujú. Pointa je iná. Podstata je v „Drang nach Osten“. V „rozšírení životného priestoru“ smerom na Východ. O filozofii „podľudí“ a „nadľudí“.
Často hovoríme o úlohe Anglosasov a vlastne celej Európy pri vzostupe Hitlera. V snahe nahuckať ho proti sovietskemu Rusku. To je fakt. Ale ani Nemci neboli bábkami v ich rukách. Oni sami neboli proti tomu, aby s Ruskom bojovali. A prišli bojovať druhýkrát za 20 rokov. A všetky tieto teórie o „životnom priestore na Východe“, nedozreli v Hitlerovej chorej hlave. Existovali už pred ním. Sny o zničení Ruska, vtedajšieho Sovietskeho zväzu, vzostupom nacizmu len získali tú potrebnú dávku energie.
Myslíte si, že po porážke v Druhej svetovej vojne a odsúdení celého sveta sa z nich akoby mávnutím čarovného prútika stali pacifisti? Ani náhodou. Nebezpečný nie je ani tak historický revizionizmus, ktorý sa odohráva v Nemecku. Ako skôr postupne sa prebúdzajúci revanšizmus. Práve ten, ktorý svojho času priviedol Hitlera k moci. Len vtedy to išlo rýchlejšie než dnes. Podstata je ale rovnaká.
Rozhodnutie nemeckých orgánov nepozvať Rusko na oslavu 80.výročia víťazstva v Druhej svetovej vojne ukazuje, že Berlín chce prepísať minulosť. Uviedol Junge Welt ešte začiatkom apríla.
„Ak je možné zahmliť minulosť, je možné aj rozpútať vojnu proti Rusku. A porušiť všetky dohody,“ myslia si autori článku.
Myslíte si, že všetky tie odkazy v nemeckých médiách, že Rusko sa chystá nečakane zaútočiť na Nemecko, tie cvičenia, ktorých hlavnou myšlienkou je takýto útok, výzvy, aby si obyvatelia pripravili „kufrík prežitia“, sú len paranojou?
Pripravuje sa Nemecko opäť na vojnu?
Začiatkom apríla vyšlo najavo, že nemecké spolkové ministerstvo vnútra podporilo prípravu školákov na vojnu a iné krízové situácie. Ministerstvo zdôraznilo, že nemecká vláda je pripravená pomôcť pri zabezpečení vzdelávacích inštitúcií vhodnými „vzdelávacími materiálmi pre školákov a učiteľov“.
Netreba zrejme pripomínať, na vojnu s kým.
Keď zabudnete alebo dokonca úmyselne vymažete spomienku na minulé vojny, skôr či neskôr sa v nich ocitnete opäť. Alebo ich sami znovu rozpútate. Bez toho, aby ste si uvedomili, že sa sami stávate tými, ktorých ste včera odsudzovali.
